Smej sa este dnes lebo zajtra môže byť aj horšie a pozajtra u

Príčin môže byť viacero. Jednou, že akt samovraždy má výsostne intímny charakter. Alebo, že narástol počet ľudí, ktorí si sami berú život do takej miery, že sa už nedá hovoriť o menšine. Najpravdepodobnejšie bude, že samovrah nemá právo vziať si život, teda robí niečo, čo je protispoločenské a tým sa sám vysúva na okraj záujmu ostatných.
Samovražda je zvláštny fenomén už tým, že útočí na základný princíp ľudského bytia – pud sebazáchovy. Z tohto pohľadu sa mi natíska otázka. Je samovražda čin zbabelca alebo akt odvahy? Vidím to v dvoch fázach. (Samovraždu v afekte neberiem do úvahy, lebo na tento typ neplatia žiadne zákonitosti.)
V prvom rade si musíme uvedomiť, že rozhodnutie siahnuť si na život je proces dlhodobý. Nie samotnou myšlienkou realizácie samovraždy, ale z pohľadu neriešiteľnosti situácie. Každý samovrah, či už svoj čin dokonal alebo nie, najprv riešil preňho neriešiteľnú situáciu. Keď nenájde východisko, vysiela signály, že sa vzdáva a zmysel života v jeho ponímaní stratil farby. Ak signály zostanú bez odozvy, prestupuje do druhej fázy, vyslovene intímnej, z ktorej nie je viac návratu. Prvá fáza je fázou zbabelosti a druhá fázou odvahy.
Väčšina ľudí je náchylná vnímať samovrahov v tej prvej fáze a vynášať odsudky typu: Sú to zbabelci. Nazerať na samovrahov, že musia prejsť aj druhou fázou, to chce asi väčšiu štipku empatie.
Na začiatku som spomínal, že neexistuje žiadny spolok ani hnutie na ochranu samovrahov. Bolo by to samozrejme zbytočné a kontraproduktívne. Spolky nie sú potrebné. Prospešnejšie je vnímať si druhých ľudí. Veď v každom z nás je zasiate aj semienko samovraha. Dá Boh, že nikdy nepadne do úrodnej pôdy.